Nasledujúci text je čitateľský referát o vedeckej etnobotanickej publikácii z oblasti religionistiky, antropológie a histórie. Ide o študijný a kultúrno-historický materiál — nie je návodom na získanie, pestovanie, prípravu ani užívanie akýchkoľvek rastlín či látok. Mnohé z opísaných rastlín sú jedovaté alebo zákonom regulované.
Predstavenie autorov
Richard Evans Schultes (1915–2001) — popredný americký botanik, riaditeľ Botanického múzea Harvardskej univerzity, považovaný za zakladateľa modernej etnobotaniky. Venoval sa rozsiahlemu terénnemu výskumu v Amazónii, kde študoval liečivé a psychoaktívne rastliny domorodých kmeňov, a opísal mnoho nových druhov.
Albert Hofmann (1906–2008) — švajčiarsky chemik, vedúci oddelenia organických látok vo farmaceutickej spoločnosti Sandoz v Bazileji. Izoloval a syntetizoval účinné látky z mexických húb a z rastliny ololiuqui a celý život sa venoval výskumu liečivých rastlín.
Christian Rätsch (*1957) — nemecký etnofarmakológ a antropológ, špecialista na etnomedicínu a etnobotaniku. Strávil tri roky v juhoamerickom dažďovom pralese a je autorom encyklopédie psychoaktívnych rastlín.
Štruktúra a zámer knihy
Kniha je koncipovaná ako interdisciplinárny prehľad, ktorý spája botaniku, chémiu, antropológiu, históriu a medicínu. Po úvodných kapitolách o terminológii, systematike a fytochémii nasleduje rozsiahly atlas rastlín (97 druhov), podrobné kapitoly o pätnástich najvýznamnejších rastlinách, prehľad chemickej štruktúry účinných látok a napokon kapitola o ich historickom lekárskom využití.
Definícia a terminológia
Autori venujú značnú pozornosť terminologickej nejednotnosti v tejto oblasti. Uvádzajú množstvo synonymických termínov: halucinogény, psychotomimetiká, psychedeliká (napriek etymologickej nepresnosti najrozšírenejšie v USA), fantastiká (termín toxikológa Louisa Lewina), enteogény a ďalšie. Podľa klasickej definície Hoffera a Osmonda ide o látky, ktoré v netoxických dávkach spôsobujú zmeny vnímania, myslenia a nálad, no len zriedka navodzujú pomätenosť či stratu pamäti alebo orientácie.
Historický a kultúrny význam
Kniha presvedčivo dokladá, že používanie psychoaktívnych rastlín nie je moderným fenoménom, ale sprevádza ľudstvo od jeho počiatkov. V domorodých spoločnostiach sú tieto rastliny považované za:
- posvätné — dary bohov alebo ich priame vtelenie,
- prostriedok komunikácie s duchovným svetom — umožňujú šamanom naviazať kontakt s predkami a božstvami,
- liečebný nástroj — v kultúrach, kde je choroba považovaná za dielo duchov.
Geografické rozšírenie
Autori mapujú výskyt a používanie halucinogénnych rastlín podľa kontinentov:
- Amerika — najbohatšia oblasť, približne 130 druhov. Mexiko a Južná Amerika sú epicentrami týchto kultúr.
- Eurázia — chudobnejšia na druhy (asi 20), ale s významnými rastlinami ako konope, muchotrávka červená, blen, durman či mandragora.
- Afrika — menej prebádaná; najznámejšia je iboga (Gabon, Kongo) a kanna.
- Austrália — pituri, používané domorodcami desaťtisíce rokov.
Vybrané rastliny a ich kultúrny kontext
Jadrom knihy je podrobný katalóg. Uvádzam prehľad najvýznamnejších rastlín tak, ako ich autori opisujú — s dôrazom na ich kultúrno-historický a náboženský význam, ktorý je pre tento referát podstatný.
Muchotrávka červená (Amanita muscaria)
Pravdepodobne najstarší známy halucinogén. Autori ju spájajú so staroindickou sómou, posvätným nápojom bohov opísaným v Rgvéde, a dokumentujú jej rituálne používanie u sibírskych kmeňov (Korjaci, Čukči).
Ľuľkovité rastliny: blen, ľuľkovec, mandragora
Všetky obsahujú tropánové alkaloidy a v stredovekej Európe tvorili základ čarodejníckych mastí a elixírov. Blen čierny bol používaný v antických veštiarňach, ľuľkovec zlomocný (belladonna) dostal meno podľa talianskych dám, ktoré si šťavou rozširovali zreničky, a antropomorfný koreň mandragory sa stal základom stredovekej „náuky o signatúrach“ a mnohých legiend.
Konope (Cannabis)
Jedna z najstarších pestovaných plodín (asi 10 000 rokov). Autori sledujú jej históriu od čínskeho cisára Šen-nunga cez staroindické védy, kde je zasvätená bohu Šivovi, až po skýtske parné kúpele opísané Hérodotom a stredovekú perzskú sektu hašišínov.
Námeľ (Claviceps purpurea)
Parazitická huba na raži, ktorá v stredovekej Európe spôsobovala hromadné otravy (ergotizmus, „oheň svätého Antona“). Podľa niektorých teórií je spojená s eleuzínskymi mystériami. Pre dejiny vedy je zásadná: práve z jej alkaloidov Albert Hofmann syntetizoval už v roku 1938 LSD — jeho psychoaktívne účinky však objavil náhodou až o päť rokov neskôr, v apríli 1943.
Iboga (Tabernanthe iboga)
Ústredná rastlina západoafrického kultu Bwiti, používaná pri iniciačných rituáloch zameraných na stretnutie s predkami a pochopenie smrti. Jej účinná látka ibogaín je v súčasnosti skúmaná ako potenciálny prostriedok proti závislostiam.
Ayahuasca (Banisteriopsis caapi + Psychotria viridis)
Amazonský rituálny odvar, ktorého názov v kečuánčine znamená „liana duše“. Autori vysvetľujú jeho unikátny farmakologický princíp (súčinnosť dvoch rastlín) a jeho úlohu v komunikácii s predkami. V modernej dobe okolo neho vznikli synkretické cirkvi ako Santo Daime.
Peyotl (Lophophora williamsii)
Hlavný obradný kaktus Mexika a juhozápadu USA. Huičolovia podnikajú každoročnú púť do posvätnej zeme Wirikuta. Peyotl je zároveň sviatosťou Native American Church, oficiálne registrovanej od roku 1918, ktorá spája kresťanstvo s tradičnou vierou.
Teonanácatl (posvätné huby)
Aztécky názov znamená „božské telo“. Kamenné sošky húb z mayského obdobia sú staré tisíce rokov. Práve o týchto hubách a mazatéckej šamanke Márii Sabine — ktorá v roku 1955 umožnila R. Gordonovi Wassonovi účasť na rituáli — sa začal moderný záujem Západu o túto tému. María Sabina opisovala kaleidoskopické videnia a hovorila o hube ako o sprievodkyni, ktorá ju vedie tam, kde niet tajomstva.
Ďalšie významné rastliny
Kniha podrobne opisuje aj ololiuqui (mexické popínavé rastliny s alkaloidmi príbuznými LSD), andský kaktus San Pedro, amazonské šňupacie prášky epená a cebíl, austrálske pituri (s azda najdlhšou nepretržitou históriou používania) a v 20. storočí objavenú šalviu zázračnú (Salvia divinorum) s chemicky jedinečnou účinnou látkou salvinorínom A.
Chemická štruktúra halucinogénov
Autori rozoberajú vzťah hlavných skupín látok k neurotransmiterom: fenyletylamíny (meskalín) sú príbuzné noradrenalínu, tryptamíny (psilocybín, DMT) serotonínu, ergolíny takisto serotonínu, tropány (skopolamín, atropín) acetylcholínu a kanabinoidy (THC) endokanabinoidom. Táto štruktúrna príbuznosť s telu vlastnými látkami vysvetľuje ich účinok na centrálny nervový systém.
Lekárske a terapeutické súvislosti
Kniha pripomína historické medicínske využitie (námeľ v pôrodníctve) aj polstoročie staré psychiatrické smery — psycholýzu (opakované stredné dávky s rozborom zážitkov) a psychedelickú terapiu (jedna vysoká dávka smerujúca k mystickej skúsenosti). Osobitne spomína prácu Stanislava Grofa a Joan Halifaxovej s umierajúcimi pacientmi.
Kritické zhodnotenie
Prednosti: komplexný a systematický prístup, bohatý obrazový materiál, kvalitná odborná redakcia a medzinárodný autorský kolektív.
Limity: český preklad podľa upozornenia vydavateľa obsahoval vypustené pasáže kvôli vtedajšiemu zneniu trestného zákona; niektoré informácie sú vzhľadom na rok vydania (1979, revízie 1996/2000) zastarané a chýba novší neurovedecký výskum (fMRI, receptory).
Záver: význam diela
Rostliny bohů sú základným dielom pre každého, kto sa zaujíma o etnobotaniku, históriu, šamanizmus, domorodé náboženstvá či antropológiu. Napriek varovaniu vydavateľa ide o serióznu vedeckú publikáciu, ktorá dokumentuje, že posvätné rastliny zohrali významnú úlohu v kultúrnej a náboženskej evolúcii človeka. Louis Lewin už v roku 1924 poznamenal, že zaujímavejšie než samotné fakty sú pohnútky, ktoré ľudí k týmto látkam privádzali — v tejto rovine sa podľa neho stretáva divoch s básnikom a vládca s poddaným.
Halucinogénne rastliny neboli na okraji dejín — stáli pri zrode náboženstva, medicíny aj umenia.